Bitka o Stalingrad je jednou z najkrvavejších bitiek v ľudskej histórii. Za šesť mesiacov neustáleho, šialeného boja, ukončila táto nepredstaviteľne násilná krvavá fiesta život dvoch miliónov ľudí, takmer sama o sebe vyhladila celú generáciu ruských a nemeckých mužov, a premenila moderné, rozrastajúce sa industriálne mesto na troskami pokrytú jamu nehodnú života. Aby sme škálu tohto masakru dali do perspektívy, je to, ako keby sme každý jeden článok na Wikipédii zmenili na človeka, a potom ho strelili do hlavy. Je to číslo väčšie, ako populácia Monaka, Bermúd, Estónska, Islandu, Lichtenštajnska, Panenských ostrovov a Mikronézie dokopy.

Avšak, napriek všetkému tomuto ničeniu a tragédii, uprostred tejto krvou posiatej pustatiny mizérie a hrôzy, jeden muž sa preukázal, ako hrdina hodný epickosti bitky, ktorá zúrila okolo neho – obyčajný seržant z nejakej neznámej dediny v Rusku, ktorý takmer sám obrátil priebeh bitky, ktorá zmenila priebeh Druhej svetovej vojny v Európe. Jakov Fedotovič Pavlov zo 42. regimentu 13. strážnej divízie nebol na začiatku vojny ničím viac, než hrdým ale nepodstatným roľníkom. Ale v Stalingrade sa prejavila jeho železná voľa v nakopávani fašisticko-nacistických nemčúrov s obratnosťou, ktorú ľudstvo nevidelo predtým ani potom v histórii, a zmenila priebeh bitky a stým aj priebeh celej Druhej svetovej vojny.

Popoludní 28. septembra 1942 sa seržant Pavlov plížil skrz snehom pokryté, dymom zahalené pole, k obyčajne vyzerajúcej bytovke na okraji ulice Solečnaja, v časti mesta, ktorá bola centrom Stalingradu predtým, ako sa Stalingrad zmenil na smradľavú kopu trosiek a nacistov. Čeliac vypálenému priestoru, ktoré bolo v minulosti námestím, táto robustná budova nejako odolala bombami preplnenej hrôze, ktoré zrovnala so zemou takmer celý zvyšok mesta, ale okrem toho (a, viete, okrem kopy trčiacich MG42 a kropiac bez prestávky smrť z každého druhého okna) bola táto budova nevýrazná.

Guľky kalibru 7.92mm presvišťali popri Pavlovovej helme počas toho, ako sa rozbehol cez pole bez krytia, jeho PPSH samopal štekal, zatiaľ čo nemecký guľomet metodicky kosil jeho jednotku počas toho, ako utekali cez otvorené územie. Keď sa Pavlov dostal do blízkosti domu, všetko čo zostalo z jeho 30 člennej čaty bol on a dvaja ďalší muži. Toto nerozhodilo húževnatého sedliackeho bojovníka a nebol to ten typ nezastaviteľného maniaka, ktorý by prefrčal skrz guľkami posiate pole len preto, aby sa vzdal nepriateľovi, ako nejaký kokotko (plus nemohol od Nemcov očakávať zhovievavosť). O niekoľko sálv z jeho samopalu (a niekoľko blízkych stretnutí so smrťou) neskôr pritlačil svoj chrbát voči tehlovému vonkajšku budovy a prehodil dva perfektne umiestnené granáty priamo skrz okná budovy, triafajúc veľmi pohodlne jedno z nepriateľských umiestnení.

Nemci, ktorí neboli roztrhaní na jednohubky, okamžite zahodili ich zbrane, a dali sa na útek, a Pavlov, vďaka tomu, že bol jediný poddôstojník, ktorý nebol mŕtvy alebo nekričal za medikom, sa stal veliacim dôstojníkom jeho jednotky. Prikázal dvom jeho preživším mužom, aby prečesali budovu, zatiaľ čo poskytoval prvú pomoc ruským zajatcom a civilistom, ktorých našiel vo vnútri. Za pár minút tento rýchlo premýšľajúci seržant zorganizoval obranné pozície a poslal jeho mužov na stráž, aby varovali pred protiútokom, a mal v plnej kontrole túto malú, rozpadávajúcu sa bytovku 200 metrov na nemeckej strane rieky Volga. Jeho rozkazy boli jednoduché – nenechať Nemcov obsadiť budovu. Nenechať ich dosiahnuť rieku. Brániť do posledného muža. Brániť, ak to bude možné, aj po smrti.

Po veľmi zábavnej noci plnej protiútokov bola Pavlovova čata posilnená ráno dvadsiatimi piatimi mužmi. V tomto opevnenom vojenskom bunkri bolo tiež uväznených takmer tucet žien, ktoré ho predtým považovali za domov, a Pavlov múdro zapojil každého – vojakov aj civilistov – do rýchlej premeny tejto obyčajnej bytovky na nepreniknuteľnú úžasnú pevnosť rozosievajúcu naokolo smrť. Za pár hodín bol každý prístup do budovy vyčistený od trosiek, ktoré by sa dali použiť na krytie, posiaty mínami a pokrytý stovkami metrov ostnatého drôtu. Každé okno v budove bolo vyplnené vrecami piesku a vybavené dostatkom zbraní a munície nato, aby pevnosť Davida Koresha popritom vyzerala ako Disneyland.

Pavlovovi muži vytvorili do stien diery dosť veľké akurát na to, aby ste cez ne vedeli strčiť hlaveň samopalu a úplne vyčistili vnútro budovy tak, aby si uprostred bitky mohli hádzať z jednej strany na druhú zbrane, muníciu a granáty, a to aj keď boli na iných poschodiach. Jeho čata tiež vykopala trojmetrový komunikačný zákop k Volge, ktorý im umožnil do pivnice prepašovať smiešne veľkú protitankovú zbraň a cez ktorý tiež nosili jedlo, muníciu a zdravotnícke zásoby medzi ruskými líniami a Pavlovovou pevnosťou. Keď skončili, bytovka vyzerala ako miesto, ktoré by mohlo prežiť zombie apokalypsu.

Samozrejme, hlavný rozdiel medzi Bitkou o Stalingrad a zombie apokalypsou je, že horda, ktorá sa valila na seržanta Pavlovova bola veľmi inteligentná, dobre koordinovaná a vynikajúco vytrénovaná v používaní ručných granátov a automatických zbraní. Toto trochu skomplikovalo veci. A byť ostreľovaný celým plukom nemeckej pechoty celý deň a noc z každej strany strelami a nadávkami bola asi taká veľká sranda, ako si najať Pyramid Head zo Silent Hill, aby vám robil zábavu na detskej oslave.

Napriek nepretržitému ostreľovaniu, seržant Pavlov bez prestávky vyzýval svojich mužov, aby nakopávali rite a neprestali nakopávať rite až dovtedy, kým vo vesmíre nebudú žiadne ďalšie rite dostupné na nakopanie, a to počas toho, ako on a jeho muži zúfalo odolávali neprestávajúcemu bombardovaniu a vlnám útokov pechoty. Opravy na budove boli vykonávané za denného svetla a počas noci svetlo s navádzacích striel pálených týmito 25 mužmi do mesta bolo také intenzívne, že ich zóna smrti bola viditeľná skrz celé bojisko – do veľkej miery predstavovalo maják heroického odporu voči nacistom, čo bol detail, ktorý Pavlovovi priniesol kódové označenie MAJÁK.

Nemci vrhli na tohto chlapíka všetko čo mali po ruke, ale pre nejaký nadpozemský dôvod sa im proste nedarilo spomaliť tohto šialeného juggernauta proletariátu v nakopávaní rití. Aj keď sa po okolí povaľovalo stále viac tiel a nedarilo sa im obsadiť budovu, Nemci sa nemohli len tak vzdať a ignorovať tohto chlapíka – Pavlov držal hlavú príjazdovú cestu k Volge a Nemci nemohli vyhrať bitku bez toho, aby prekročili rieku. Takže pokračovali v hádzaní mužov na jeho pozíciu, a Pavlov pokračoval v ich zabíjaní.

Keď Nemci nezamestnávali jeho guľky zavŕtavaním sa do ich vnútorností, bol Pavlov osobne na streche s ďalekohľadom a posielal SMSky s koordinátami pre sovietske delostrelectvo, ktoré na oplátku posielalo na nacistické pozície smrteľné krupobitie. V jednom momente boli Nemci tak vytočený z tohto “debila”, že naňho zavolali celú pancierovanú divíziu. Tí prišli s ich tankami tak blízko k domu, že v podstate ich hlavne trčali cez okná, a vypálili z tejto blízkosti priamo do obývačky, ale aj toto úsilie spektakulárne zlyhalo – Pavlov ich videl prichádzať, vyprázdnil prízemné poschodia a presunul jeho protitankové strely do podzemia, odkiaľ strelci pálili na tanky priamo skrz podlahu a spravili zo všetkých vo vnútri špekačky.

Obrnence, ktoré sa držali v rezerve, boli prestreľované cez tenké brnenie na ich strechách strelcami, ktorí boli na strechách vybavení PTRS protitankovými puškami. Tí vypálili pár tuctov striel vysokovýbušných protipancierových nábojov o veľkosti detskej pästičky zo strechy priamo skrz nacistického veliteľa tanku dovnútra kabíny, kde strely zapálili úložisko munície a poslali tank do vzduchu, ako raketa plná M80 a kosatiek na Silvestra. Keď si obrnence uvedomili, čo z nich robí kurva rešeto, už boli tak blízko k budove, že nevedeli zdvihnúť svoje hlavne dosť vysoko na to, aby mohli strieľať naspať.

Zadržiavať dennodenne tento nápor nacistického šialenstva čo i len pár dní by bolo pôsobivé, ale 42. pluk 13. strážnej streleckej divízie odolával CELÉ DVA MESIACE. Vojaci vo vnútri budovy zastupovali osem etnicít z celého Sovietskeho zväzu – Rusi, Kazachovia, Gruzínci, Uzbeci, Tadžikovia, Ukrajinci, Židia a Mongoli – a keďže každý z nich bol zranený alebo vyčerpaný a celá budova sa triasla pod neprestávajúcou paľbou mínometov, delostrelectva a guľometov, títo chlapíci vydržali navzdory všetkým očakávaniam.

Jakov Pavlov samotný nikdy nestratil jeho veselú, stále povzbudzujúcu náladu, a aj keď bol tento chlapík iba obyčajný seržant, neinšpiroval len jeho obliehanú jednotku, ale celú Červenú armádu – jeho odvážna obrana bola palivom do propagandistickej mašinérie tvoriacej maják heroizmu uprostred vojny, ktorá doteraz vyzerala tak, že Nemci strkali ich ciciny do zemiakovej kaše od Varšavy po Moskvu. Stále hľadajúc spôsob, ako zvýšiť morálku, našiel počas obrany Pavlov starý fonograf v jednom zo zničených bytov – mal len jednu platňu, a nikto nevedel akú, ale hrali ju dovtedy, kým si každý v jednotke nepamätal všetky noty.

Počas toho, ako okolo nich prebiehala najzúrivejšia bitka Druhej svetovej vojny a muži bojovali ulicu po ulici, dom po dome, nacisti pokračovali v útočení na túto provizórnu pevnosť. Pavlovovi muži neustále pálili zo samopalov do všetkých strán, a zatiaľ čo Nemci boli dobre známi za ich schopnosti strategickej bleskovej vojny, ku koncu bitky o Pavlovov byt to vyzeralo tak, že veliteľ Šiestej armády vyhodil všetky taktické manuály z okna a začal operáciu, ktorá sa inšpirovala priamo z taktického manuálu Zapp Brannigana z Futuramy – proste vypustil na Rusov vlnu za vlnou vlastných mužov v boji, ktorý sa dosť podobal na Nazi Zombie survival mode v Call of Duty. Údajne to dospelo do takého bodu, že počas prestávok v bojoch museli Rusi vybehnúť von z domu a rozkopať kopy tiel, aby si vyčistili výhľad na nepriateľa. Za chvíľu bolo okolie pokryté tak veľa lebkami a kosťami, že začalo vyzerať, ak obal kódexu Warhammer 40k – predpokladám, že by sa z toho dala vyžmýkať nejaká hláška od Yakova Smirnoffa, ako “V sovietskom Rusku dom zabije vás!”, ale v tomto momente mi z nejakého dôvodu nič konkrétne nenapadá.

Jednotky Jakova Pavlova držali ich pozície neuveriteľných päťdesiatdeväť dní. V tomto bode bola Bitka o Stalingrad už takmer rozhodnutá – Pavlov a ostatní obrancovia tohto dôležitého mesta ho udržali dosť dlho na to, aby dorazili čerstvé jednotky Sovietskej armády zo Sibíri, obkľúčili nemeckú Šiestu armádu a úplne ju namieste vyhladili. Obrana Stalingradu sa stala hlavným zvratom Druhej svetovej vojny – chrbát nemeckej invázie bol zlomený Rusmi a od tohto momentu boli Nemci v defenzíve a sťahovali sa k Berlínu.

A uprostred toho všetkého, počas dvoch mesiacov, jeden seržant držal vztýčenú vlajku zoči voči nemeckej invázii Ruska. Fašisti sa cez neho nikdy nedostali a nikdy neobsadili budovu. Nikdy neprerazili za jeho pozíciu napriek tomu, že ho prečíslovali tak stotisíc k jednej. Seržant Jakov Pavlov prežil bitku, bojoval počas zvyšku vojny a bol prítomný pri páde Berlína. Obdržal titul Hrdina Sovietskeho zväzu, najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť. Budova, ktorú bránil, stojí dodnes a je národnou pamiatkou v Rusku.

Napriek tomu všetkému najväčším testamentom pre Pavlovovu obranu je toto – keď Rusi zajali Šiestu armádu, všimli si, že nemecký veliteľ generál Friedrich von Paulus mal na osobnej mape bojiska zakrúžkovanú červeným budovu a vedľa nej rukou napísané “Hrad”.

Rusi mali na rovnakom mieste jednoducho napísané “Pavlovov dom”.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

https://www.rybar.me/2023/11/13/jakov-fedotovic-pavlov-serzant-ktory-zastavil-nacistov-v-stalingrade/

#13Strazna #1942 #42Regiment #berlin #bitkaOStalingrad #callOfDuty #cervenaArmada #druhaSvetova #FriedrichVonPaulus #hrdinaSovietskehoZvazu #jakovFedotovicPavlov #jakovPavlov #kazachovia #majak #mg42 #mongoli #nacisti #nemecko #paulus #Pavlovov #pavlovovDom #ppsh #rusi #rusko #siestaArmada #solecnaja #sovietskyZvaz #stalingrad #tadzikovia #ukrajinci #uzbeci #vasilijCujkov #vasilijiIvanovicCujkov #volga #wwii #zidia #zombie #zssr

Keď nacisti napadli jej domovinu, zbombardovali jej mesto, vyhodili do vzduchu jej dom, rozkopali jej smetiaky, prechádzali sa v jej kuchyni bez toho, aby sa vyzuli, a násilne zabili jej manžela počas Bitky o Kyjiv, ukrajinská žena v domácnosti/politická aktivistka/utlimatívny stroj na zabíjanie Marija Okťabrskaja sa nenasrala iba dosť na to, aby vytrhla vežu z Panzera IV jej zubami.

Vykonala pomstu. Násilnú, protipancierovú, vysokovýbušnú pomstu servírovanú sibírsky ľadovo studenú s prílohou zemiakovej kaše a horúcim kotlíkom boršču do tváre.

Táto tvrdá žena predala všetko, čo vlastnila, zaťala zuby, kúpila 26 tonový T-34 bojový tank, naučila sa, ako ho riadiť a opravovať, a začala rozkopávať nesväté nacistov milujúce vajcia každého zbraň držiaceho fašistického bastarda, ktorý sa dostal na dostrel 76mm kanónu namontovaného na veži jej pomstou poháňanej bojovej mašiny, a nespustila prst zo spúšte alebo ruku z riadidla, kým jej ich niekto nevyrval z jej mŕtvych rúk.

Marija Okťabrskaja bola jedno z desiatich detí, ktoré sa narodili do chudobnej ukrajinskej roľníckej rodiny počas posledných dní Ruského impéria, a bola zarytou komunistkou, ktorá sa zúčastnila Ruskej revolúcie, vydala sa za dôstojníka v Červenej armáde nového Sovietskeho zväzu a vykonávala jej prácu pre proletariát v továrni a tiež operátorka telefónov za čokoľvek, čo sa dalo považovať za minimálnu mzdu v 1930. v Rusku. Veci šli celkom dobre, bola politicky aktívna, jej muž bol pravdepodobne tiež fasa chalan, a budúcnosť vyzerala skvele a idylicky, ako na začiatku nejakého akčného filmu tesne predtým, ako hlavnému hrdinovi totálne prepne a, ako ninja, začne kosiť guľometom hordy nepriateľov bez tváre v genericky vyzerajúcich uniformách.

Spúšťačom ultimátneho prepnutia skazy bola nacistická invázia Sovietskeho Ruska v 1941, keď približne dve tretiny hitlerovej armády vtancovali na ich cestu do Matičky Rusi jazdiac na vlne pancierom pokrytých, výbuchom odolných oceľových plátov a 88mm vysokovýbušných protitankových kanónov. Veci vybuchovali všade naokolo, nacisti vyhladzovali domy, a Wehrmacht bol taký úžasný, že v podstate vždy, keď sa dôstojník SS šiel vyšťať, vyletelo do vzduchu dvetisíc Rusov.

Veci boli pekne naprd. Ale v momente, keď Nemci napadli Kyjiv, zabili Marijinho manžela a zrovnali mesto so zemou, sa rozhodla, že je čas zobrať spravodlivosť do vlastných rúk.

Marija Okťabrskaja trasúc sa z vdoveckej komunistickej zloby a neutíchajúcej túžby zabiť všetkých fašistov na Zemi sa vybrala na Sibír, predala všetko čo vlastnila, kúpila úplne nový olivovozelený T-34 stredný bojový tank priamo z výrobnej linky fabriky, naučila sa, ako ho ovládať, napísala na vežu v azbuke slová “Bojujúca frajerka” a vydala sa priamo k prvej pancierovanej divízii Červenej armády, ktorú vedela nájsť – elitnej 26. Strážnej tankovej brigáde.

Títo chlapíci si neboli úplne istí, čo si majú o Okťabrskajej myslieť, ale, ako asi viete, je ťažké povedať nie ženskej v tanku, takže povedali asi niečo, ako “jasné kámo, znie to super slečna, LOL, uvidíme či máš na to gule”. Zaradili ju do trojmesačného tréningového programu, priradili k nej troch ďalších členov posádky, aby jej pomohli ovládať tank, zaradili ju do Červenej armády, ako vodičku a mechaničku, a hodili ju priamo do frontových bojov, aj keď väčšina chlapíkov v jednotke si bolo viac menej istá, že neprejde ani pätnásť metrov skôr, ako ju nejaký Tiger tank vyhodí do vzduchu tak silno, že jej tvrďácky vyzerajúce vodičské okuliare pristanú v inej dimenzii.

Seržant Okťabrskaja prišla s jej T-34 na front, vypeckovala jej úžasný 38.8 litrový V12 motor s 500 konskými silami dosť silno nato, aby utopila v hluku zvuk prúdového motora, zadriftovala si v jej obrnenej guľometmi pokrytej mašine, ako Vin Diesel v jeho ’69 Chargerovi v Rýchlo a Zbesilo, a vyrazila priamo doprostred prichádzajúcej vlny nacistických tankov. Keď sa čierny dym konečne rozplynul a z neba prestali padať kusy kovu a mŕtvych nacistov, ukázalo sa, že Bojujúca frajerka vyhladila pol tucta samohybných protitankových zbraní a zopár guľometných hniezd, a bola prvým tankom, ktorý prerazil skrz nemecké pozície.

A to iba začínala.

Len pre prípad, že stále existuje niekto, kto by spochybňoval jej zúrivé vojnové obrovské titanovým brnením pokryté ženské vajcia, Okťabrskaja sa preukázala z nova v bitke, ktoré sa udiala len niekoľko týždňov neskôr, keď uprostred masívnej prestrelky doslova vyskočila z jej tanku, aby ho opravila, uprostred bitky. Panzerschrekt tím z bazukou vyhodil do vzduchu jeden z pásov na jej T-34 tanku a Marija, nečakajúca na to, kým po ňu príde sovietska odťahovka, prikáza jej strelcovi, aby poskytol nejakú kryciu paľbu, ktorá by mohla roztrhať na kusy les, a začala opravovať tento pás počas toho, ako po nej strieľali nacisti.

Zatiaľ čo sa nepriateľské guľky odrážali od jej tanku, Marija sa prehrabovala v jej opravárskom kufríku, opravila pás, ukázala Nemcom prostredník, potom naskočila naspäť do tanku a rozpučila pár tuctov chlapíkov pod jej novoopravenými pásmi na jej zúrivom vojnovom stroji. A, ak ste rozmýšľali, že vyskočiť z tanku, aby ste ho opravili, je šialené, tak máte pravdu. To ale Mariju Okťabrskaju nezastavilo predtým, aby to počas jej kariéry ešte dvakrát zopakovala.

Jej súdruhovia v 26. strážnej tankovej brigáde ju prirodzene prijali do svojich radov, ako “jednu z chlapov” hneď po tom, ako videli tieto absurdity na vlastné oči, a za pár mesiacov ruské noviny zaznamenali Marijin príbeh a začali ju využívať v komunistickej propagandistickej mašinérii. Bojujúc na frontových líniách bitku za bitkou, predpokladá sa, že Okťabrskaja sa tiež zúčastnila najväčšej tankovej bitky v ľudskej histórii, Bitky pri Kursku, v 1943, sediac za riadiacimi pákami T-34 v psychotickom boji zblízka medzi nemeckými a ruskými obrnencami. Táto bitka mala viac spoločné s Iron Tank alebo MechWarrior multiplayer hrou, ako s tradičnou tankovou bitkou. S tanky ničiacimi bazukami, raketami a protipancierovým delostrelectvom kropiac zem naokolo, meniac ju na spálený kus mizérie, Okťabrskaja slúžila, metala sa, uhýbala a umiestňovala jej tank tak, aby jej strelci mohli robiť ich robotu, čo bolo zrovnať nemeckú vojnovú mašinériu so zemou a obrátiť priebeh vojny proti Hitlerovi raz a navždy.

Bojujúca frajerka vybojovala jej poslednú bitku v Novembri, po tom, ako slúžila na frontových líniách takmer celý rok. Nemci, ktorí dostali nakladačku v Stalingrade, Moskve a pri Kursku boli teraz tlačení aj na fronte v Normandii, a sťahovali sa, zúfalo sa snažiac držať svoje pozície. Okťabrskaja a ruská vojnová mašinéria stabilne tlačili nacistov naspäť do Berlína. Seržant Okťabrskaja dostala príkaz zúčastniť sa smelého nočného útoku na nemecké pozície, zapínajúc svetlomet na jej T-34, jazdiac skrz takmer úplnú tmu priamo do ťažko opevnených nepriateľských pozícii, snažiac sa zúfalo namieriť jej paľbu na nepriateľské záblesky streľby a riadiac len inštinktom.

Vedúc tento útok, Okťabrskaja si to namierila priamo doprostred nepriateľských pozícii, vyhladila StuG samohybnú protitankovú zbraň (v podstate tvrďácky tank bez pohyblivej veže), vďaka priamo umiestnenej strele, a valila jej stroj skrz dva rady plných zákopov nacistického delostrelectva a pechoty, kosiac všetko, čo bolo na jej stranách. Nemci zamierili ich paľbu na vedúci sovietsky tank, ktorý prerazil skrz ich línie, a jedna strela z protitankového dela zasiahla Bojujúcu frajerku do pásu, zničila ho a spustila malý požiar. Marija Okťabrskaja znova bez strachu z nepriateľskej paľby vyliezla von, zapálila plameň a začala zvárať.

Nemecký delostrelecký granát vybuchol neďaleko, zabíjajúc ju žiletkovoostrým šrapnelom do hlavy. Jej telo spadlo na tank, ktorý opravovala. Druhá strela zasiahla priamo Bojujúcu frajerku, zapaľujúc ju do úžasnej slávnej žiary.

Za jej služby Matičke Rusi, tanková vodička Marija Okťabrskaja získala Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho Zväzu, najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť v ZSSR.

Zdroje:

• Forczyk, Robert. Panther vs. T-34. Osprey, 2007.
• Miles, Rosalind and Robin Cross. Hell Hath No Fury. Random House, 2008.
• Pipe, Jim. Wild Warriors. Evans Brothers, 2011.
• Sakaida, Henry. Heroines of the Soviet Union. Osprey, 2003.
• Streather, Adrian. Soviet Military and Paramilitary Services. Veloce, 2011.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

https://www.rybar.me/2023/10/23/marija-oktabrskaja-bojujuca-frajerka/

#1930 #1941 #1943 #26StraznaTankova #bitkaPriKursku #cervenaArmada #druhaSvetova #hrdinaSovietskehoZvazu #kursk #kyjev #kyjiv #marijaOktabrskaja #nacisti #nemecko #sibir #sovietskyZvaz #ss #t34 #t34 #tank #tiger #ukrajina #wehrmacht #wwi #zssr

Valiac sa skrz vyprahnutú ruskú step rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu sa poručík Samusenková z Prvej strážnej tankovej armády pozerala skrz mieridlo T-34 tanku na rýchlo sa blížiacu mohutnú formáciu nepriateľských Panzerov, pričom si zachovala chladnú hlavu počas toho, ako explózie trhali krajinu, bombardéry hučali nad hlavami a protipancierové strely lietali okolo veže jej tanku. Bol to len jeden tank uprostred 800 členného mora stredných T-34 tankov, ktoré sa hrnuli do akcie voči najtvrdším, najelitnejším a najfanatickejším jednotkám, ktoré mohol Adolf Hitler postaviť do poľa, a nebojovalo sa o nič iné, ako o prežitie Matičky Rusy. Poručíčka Samusenková s kľudom prikázala vodičovi, aby zrýchlil na najvyššiu rýchlosť, a nabíjačovi, aby vložil ďalšiu 76.2mm protitankovú strelu do hlavného kanóna.

Niekedy vo vojne – a obzvlášť v brutálnej, krvavej, príšernej vojne bez zábran medzi dvoma krajinami, ktoré sa neznášajú nesvätou smrteľnou zúrivosťou – musíte vyhodiť taktiku z okna a proste začať sekať. Pre nacistické Nemecko a Sovietsky Zväz sa toto stalo v júli 1943 neďaleko ruského stepného mesta Kursk. Práve tu, na široko otvorenom poli občas prerušovaným protitankovými zákopmi alebo umiestnenými kanónmi, sa mali stretnúť dve najmocnejšie pozemné armády v najväčšej tankovej bitke v ľudskej histórii.

Predtým, než sa toto všetko skončilo, poručíčka Aleksandra Samusenková, jediná tanková veliteľka v histórii vojenstva, obdržala medailu za to, že si to osobne rozdala s tromi nacistickými super tankami v boji z blízka a prežila to.

Pre Nemeckú ríšu to bola to dlhá, tvrdá, duše požierajúca odporná zima. Po tom, ako bola ich predtým neporaziteľná armáda zastavená pri Moskve, a potom dostali rozhodujúco kopačku priamo do ich Panzerov v zamrznutej kôpke, ktorá zostala zo Stalingradu, sa nacistické armády ocitli v pre nich neznámej pozícii, kedy museli nájsť spiatočku v ich tankoch a cúvať smerom od všetkých tých ľudí, ktorí sa ich snažili vyhodiť do vzduchu. Skrz celý Východný front sa valila vpred takmer nekončiaca vlna sovietskych mužov a strojov, tlčúc Nemcov bez prestávky skrz 800 kilometrový front s takým počtom mužov, že aj keby každý nemecký vojak zabil šesť Rusov, stále by boli v oslabení. Nie som síce dobrý v matike, ale tieto šance sa mi príliš nezdajú.

Ale, ako sa pomaly končilo studené, zablatené zúfalstvo ruskej zimy, ostrieľaní veteráni nemeckej armády vedeli, že je čas na Rusákov znovu vypustiť starý dobrý Blitzkrieg a zvrátiť veci raz a navždy.

A tentokrát mali tajnú zbraň: Značkový nový ťažký tank Tiger.

Zo všetkých úžasných tankov, ktoré boli počas Druhej svetovej vojny vyprodukované, žiadny nebol viac obávaný, viac ikonický, alebo viac smrteľný, ako PzKpfw VI Tiger ťažký tank, pred ktorým sa všetko triaslo. Navrhnutý a vyrábaný bol Ferdinandom Porsche (áno, ten so športovými autami) a Tiger bol 54 tonový behemot s 10 centimetrovým oceľovým pancierom a gigantickým 88mm kanónom. Valiac sa skrz krajinu rýchlosťou 37 km za hodinu mohla táto nezastaviteľná smrť rozosievajúca nacistická monštrozita trhať na kusy ruské tanky zo vzdialenosti viac, ako 1.5 kilometra, a potom sa smiať nad úbohými nepriateľskými protitankovými strelami, ktoré sa odrážali bez škrabanca z jeho panciera so smrteľnosťou asi takou, ako strela zo vzduchovky. Jasné, často sa kazili a motor mal nepeknú vlastnosť, že z času na čas začal horieť, ale keď môžete presne vypáliť vysoko výbušnú strelu o veľkosti zlatého retrievera do vzdialenosti 2 km počas toho, ako prerážate betónovú stenu rýchlosťou 30 km za hodinu, môžete na tieto nevýhody ľahko zabudnúť.

Takže, v júli 1943, vybavení čisto novými dodávkami Tigrov a rovnako nebezpečnými PzKpfw V Panther stredných tankov, sa Nemci pripravili spustiť masívny protiútok, ktorý mal za cieľ prekvapivo udrieť na Rusákov a obrátiť priebeh vojny, ako prispatý chlapík, ktorý si práve uvedomil, že ide prehrať po desiatich hodinách hrania Monopoly. Plán, známy, ako Operácia Citadela, bol bežný priamy staromódny nemecký blitzkrieg obchvatný úder priamo z manuálu. Tentokrát bolo ich cieľom obkľúčiť 500 000 ruských vojakov v kotle pri meste Kursk.

V tomto momente vojny už Rusi videli dosť nemeckých obchvatných útokov na to, aby si uvedomili, čo sa chystá, a spravili všetko preto, aby poriadne vybudovali obranné pozície. Zatiaľ čo Nemci čakali na ich vlaky, kým prinesú dostatok Panther a Tiger tankov, aby mohli začať s útokom, Rusi vykopali gigantické mínové polia, postavili stovky skrytých umiestnení protitankových zbraní, natiahli kilometre ostnatého drôtu a vykopali zákopy dosť široké na to, aby cez ne nemohli prejsť nemecké tanky. Vedeli, že sa útok blíži a odkiaľ a kedy príde.

Avšak, vedieť nepriateľove plány a vedieť ich zastaviť sú dve nezávislé veci.

V skorých ranných hodinách 6. júla 1943 Nemci spustili frontálny útok, vedený na juhu elitnou 2. SS Pancierovaným zborom a zúrivými Tiger a Panther tankami. Šokujúcou rýchlosťou a nekompromisnou efektívnosťou sa valila zdrvujúca vlna tankov, obrnených vozidiel a iných mohutných bojových strojov z 1., 2. a 3. SS Pancierovej divízie a prerážali skrz predné línie ruských armád.

Bunkre explodovali do stĺpcov ohňa pozdĺž celej línie počas toho, ako si nemecké tanky prerážali cestu skrz rovinu a čokoľvek čo zostalo stáť bolo cieľom pre flotilu bombardérov Luftwaffe, ktoré zatienili slnko nad nimi, Muži z Waffen-SS boli výberový oddiel s fanatickým zanietením pre Hitlera a Nacistickú stranu a najlepšou výzbrojou a tréningom v Tretej ríši, a teda boli to najlepšie, čo ste mohli nájsť na bojisku. Takže popri nepreniknuteľnému brneniu, lepšiemu dostrelu a silnejším zbraniam oproti ruským T-34 boli títo chlapíci tiež skúsení super vojaci, ktorí mohli bezproblémovo vypáliť dve alebo tri presné strely z ich hlavného kanóna za čas, počas ktorého ruské posádky vypálili jednu. Za necelých sedemnásť hodín prerazil SS Pancierovaný zbor skrz frontové línie a sovietsku obranu a hrozilo kompletné obkľúčenie a zničenie ruských jednotiek pri Kursku.

Ruský veliteľ, maršal Georgij Konstantinovič Žukov, odpovedal nasadením celej Prvej strážnej tankovej armády, aby sa stretla s SS tvárou v tvár.

23 ročná poručícka Aleksandra Samusenková bola už trojročnou veteránkou Červenej armády. Jej pozadie je zahalené tajomstvom, ale táto tvrdá žena pôvodne slúžila v pechotnom pluku počas Zimnej vojny s Fínskom v 1940, ale pretože mala dosť technického výcviku, ako mechanik, bola poslané do tankovej školy v 1941 kde trénovala na T-34 strednom bojovom tanku. Bojovala proti Nemcom nespočetne krát, zničila tucty nepriateľských protitankových zbraní na predmestí Stalingradu a bola dvakrát zranená v boji, raz z toho pritom, ako jej tank začal horieť a ledva sa jej podarilo ujsť. Získala si rešpekt jej mužov a velila tak, že bola jedinou ženou v Červenej armáde (a v 2014 v akejkoľvek armádnej histórii), ktorá na bojisku velila tanku. Viedla troch ďalších členov posádky – vodiča, radistu a nabíjača – a jej prácou bolo veliť tanku, jej mužom, a, popritom, páliť z hlavného kanónu. Čo je úžasné.

Bez klimatizácie sa posádka Samusenkovej T-34 piekli v júlových horúčavách ale proste si utreli čelo a pokračovali. Potiahli riadiace páky vpred (tanky používajú dve riadiace páky, jednu pre každý pás, namiesto volantu) a vodič rozbehol 38.8 litrový V12 motor, valiac vpred 28 tonový, 6.4 metrový obrnený kolos do akcie. Neuveriteľných 840 sovietskych tankov sa rútilo skrz pšeničné polia a step, oproti 294 nemeckým tankom, vrátane takmer päťdesiatich obávaných Tigrov.

Rusi pálili za jazdy vediac, že ich zbrane neboli účinné voči týmto novým uber-tankom z väčšej vzdialenosti a ich jedinou nádejou bolo dostať sa čo najbližšie čo najrýchlejšie. Tigre si vybrali svoju daň, drviac T-34 a cúvajúc, aby si zachovali svoju vzdialenosť. Pozdĺž celého kilometre dlhého bojiska sa scéna zmenila na víriaci sa boj individuálnych tankov a všeobecný chaos. Tigre vyradili viacero T-34 a krátko na to boli ničené ruskými vojakmi, ktorí k nim pribehli a cez okno vhodili dnu bombu. T-34 “vlčie svorky” útočili na ďalšie tanky, v snahe zahltiť ich v nádeji, že sa aspoň jeden z tankov dostane za Tiger kde mal slabšie pancierovanie. Panzer IV tanky a T-34 si vymieňali jednu strelu za druhou a protitankové zbrane a bombardéry kropili zem gigantickými explóziami.

Uprostred bitky sa Aleksandra Samusenková odrazu ocitla zoči voči trom Tigrom z 3. SS Pancierovej divízie. Povedala svojim mužom “nie je cesta späť”, zocelila svoje nervy a viedla jej tank do bitky vediac, že útek nie je možný. Pozerajúc sa skrz mieridlá pálila presne a rýchlo, strelu za strelou, páliac za jazdy, aby spravila zo seba pre Tigrov ťažší cieľ. Nejako, počas toho, ako okolo nej lietali streli, sa tomuto osamotenému T-34 tanku podarilo vyradiť z akcie dva nepriateľské tanky veľmi presnými strelami z blízkosti do veží týchto super tankov a potom poškodila tretí strelou, ktorá ho prinútila stiahnuť sa z boja. Za jej úspechy obdržala Rád Červenej hviezdy, sovietsku medailu za výnimočné velenie v boji. Neskôr v bitke bol jej veliaci dôstojník zabitý v boji a Samusenková prevzala iniciatívu, prebrala velenie práporu, a vyviedla ich z boja na krátku vzdialenosť s nacistickými Panzermi. Bola povýšená do hodnosti kapitána a dostala velenie celej jednotky, čo z nej spravilo jedinú ženu v histórii, ktorá kedy velila tankovému práporu.

Jej obrovská statočnosť pomohla zachrániť jej jednotku a vyradiť počas toho niekoľko nepriateľských tankov, ale Prvá strážna armáda bola poriadne otlčená odolnými Panzermi SS a nakoniec bola prinútená sa stiahnuť. Avšak, splnili svoju úlohu – kúpili čas pre Rusov aby preskupili jednotky a zabránili prielomu a sovietske Il-2 Sturmovik útočné lietadlá plachtili nad ich hlavami a spúšťali bomby na Nemcov a viac a viac tankových svoriek a mužov sa valilo na bojisko z každého smeru. Nacisti si uvedomili, že stratili ich šancu na rýchle víťazstvo v štýle blitzkrieg. Nemci stratili 50 000 mužov a 700 tankov počas mesiac trvajúcej bitky pri Kursku a keď sadol prach, ustupovali pozdĺž celého Východného frontu.

Bol to posledný pokus Nemcov o protiútok voči Rusom vo vojne.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog

https://www.rybar.me/2023/10/05/aleksandra-samusenkova-jedina-tankova-velitelka-v-historii/

#1SsPancierova #1940 #1941 #1943 #2SsPancierova #2SsPanczierovyZbor #3SsPancierova #aleksandraSamusenko #alexandraSamusenko #bitkaPriKursku #blitzkrieg #cervenaArmada #citadela #druhaSvetova #finasko #georgijZukov #hitler #il2Sturmovik #jul1943 #kursk #luftwaffe #marsalZukov #nacisti #nemecko #operaciaCitadela #panther #panzer #porsche #prvaStraznaTankovaArmada #rusko #sovieti #sovietskyZvaz #stalingrad #sturmovik #t34 #tank #tankovaVelitelka #tankovyVelitel #tiger #vychodnyFront #waffenSs #wwii #zimnaVojna #zssr #zukov