podHUBieParticipatívno-kultúrne Kontinuum - od paleolitu ..
(tento text je súčasťou dokončovania mojej novej knihy. Pospájal som ho vďaka OpenAI aj s použitím predošlého fediuverejneného textu)
Úvod: Iná história
Moderná história sa často píše ako príbeh dominancie, hierarchie, štátu a moci. No čoraz viac výskumov ukazuje, že toto je len jedna z ciest, a nie nevyhnutný osud ľudstva. Vedľa nej existovala — a možno ešte stále existuje — hlboká kultúrna línia participácie, rovnosti a zdieľania, ktorá sa ťahá cez tisícročia: od prvých paleolitických komunít, cez monumenty ako Göbekli Tepe, cez mimoriadne vyspelé a mierové kultúry ako Cucuteni–Tripolje a Dunajské kultúry, až po ranné slovanské spoločnosti.
1. Paleolit a Göbekli Tepe: Korene spolupráce a symbolickej kultúry
Podľa genetického výskumu (Times of India, 2013), ľudská populácia expandovala už 60 000 – 80 000 rokov dozadu, teda ďaleko pred poľnohospodárstvom.
Najstaršie známe kultúrne centrá (napr. Göbekli Tepe, ~9600 p.n.l.) ukazujú, že duchovno, spolupráca a architektúra sa rodili už medzi lovcami-zberačmi — bez štátu, armád či elít.
Tieto spoločnosti vykazovali znaky symbolickej komplexnosti, ale nie hierarchie. Spoločenský zmysel vznikal v kolektívnej skúsenosti, nie v donútení. Göbekli Tepe je tak predobrazom posthumanistickej spoločnosti, kde človek žije v posvätnom vzťahu k svetu — nie nad ním.
2. Cucuteni–Tripolje a dunajská kultúra: Megaosady rovnosti
Medzi 5500 – 2750 p.n.l. vznikli na území dnešného Rumunska, Ukrajiny a Moldavska sídla s tisíckami obyvateľov – niektoré až do 400 hektárov. Kultúra Cucuteni–Tripolje bola:
mierová (bez dôkazov o vojnách alebo elitách)
rovnostárska (rovnaké domy, žiadne paláce či chrámy)
ekospirituálna (symboly prírody, cyklického času, zeme)
Jej prepojenie s dunajskou kultúrou (napr. Vinča, Starčevo) ukazuje na dlhú kultúrnu kontinuitu, ktorá prekračuje jazykové, genetické a etnické hranice. Domy v dvoch poschodiach, kruhové plánovanie miest, keramika a symbolika vytvárajú civilizáciu bez štátu, ale so silným zmyslom pre komunitu.
3. Genetická a kultúrna autochtonita: Žijeme s nimi ďalej
Moderné genetické výskumy (napr. Haak et al., Lazaridis et al.) potvrdzujú, že časť európskej populácie (najmä v Karpatskej oblasti a na Balkáne) nesie kontinuitu pôvodných neolitických a predneolitických línií.
Nie všetko bolo "nahradené migráciou" (napr. tzv. jamovou kultúrou) — viaceré populácie si uchovali staršie kultúrne vzorce, ktoré sa pravdepodobne preniesli až do raných foriem Slovanstva.
4. Slovanstvo: Kultúrna reaktivácia egalitárneho modelu
Novšie výskumy (Florin Curta, PLOS One 2022) ukazujú, že šírenie Slovanstva nebolo genetické, ale kultúrne. Slovanstvo sa nešírilo vojensky, ale ako atraktívny model života:
komunitné usporiadanie bez výraznej elity
zdieľanie pôdy a rozhodovania
silná rovnostárska symbolika (jazyk, piesne, zvyky)
nízka miera stratifikácie v raných slovanských sídlach
Nie je náhoda, že Slovanstvo sa rozšírilo nie vojensky, ale kultúrne. Bola to práve kontinuita egalitárnych modelov spoločenského usporiadania, ktorá sa ukázala ako mimoriadne odolná, adaptívna a príťažlivá. A možno – ako naznačujú najnovšie poznatky z archeológie a genetiky – gény týchto rovnostárskych kultúr žijú v nás dodnes. Slovanstvo tak mohlo byť kultúrnym "reaktorom", ktorý reaktivoval prastaré modely z čias Cucuteni–Tripolje či Vinča, namiesto toho, aby bol výtvorom novej, dominujúcej moci.
5. Posthumanizmus: Nové meno pre staré vedomie
Posthumanistická filozofia dnes znova objavuje hodnoty, ktoré boli prirodzenou súčasťou dávnych kultúr:
Zdieľaná agentnosť: Človek nie ako pán prírody, ale ako jej súčasť.
Participácia a decentralizácia: Vzťahy založené na spolupráci, nie kontrole.
Vztiahnutosť na viac ako ľudské: Spiritualita prírody, kruhový čas, rešpekt k pôvodu.
To všetko boli črty predštátnych civilizácií, ktoré zdanlivo zmizli, ale v skutočnosti prežili ako hlboký kultúrny podprahový prúd – a možno znovu ožili aj v ranom Slovanstve. Dnes, v dobe klimatickej krízy a prehodnocovania antropocénu, nachádzajú nový jazyk v posthumanizme.
Záver: Kultúra ako pamäť druhu
Možno nenesieme len gény, ale aj kolektívnu pamäť participatívnych civilizácií. Možno tie „primitívne“ kultúry boli civilizačne vyspelejšie v zmysle vzťahu k svetu, než impériá, ktoré ich nasledovali.
A možno práve dnes — v kríze hierarchie, identity a ekológie — potrebujeme nepokračovať v pokroku, ale vrátiť sa k zabudnutým kontinuitám. Participatívna kultúra nie je len minulosť — možno ešte stále žije niekde hlboko v nás.
#paleo #history #symbiocene #participative #culture #future
(tento text je súčasťou dokončovania mojej novej knihy. Pospájal som ho vďaka OpenAI aj s použitím predošlého fediuverejneného textu)
Úvod: Iná história
Moderná história sa často píše ako príbeh dominancie, hierarchie, štátu a moci. No čoraz viac výskumov ukazuje, že toto je len jedna z ciest, a nie nevyhnutný osud ľudstva. Vedľa nej existovala — a možno ešte stále existuje — hlboká kultúrna línia participácie, rovnosti a zdieľania, ktorá sa ťahá cez tisícročia: od prvých paleolitických komunít, cez monumenty ako Göbekli Tepe, cez mimoriadne vyspelé a mierové kultúry ako Cucuteni–Tripolje a Dunajské kultúry, až po ranné slovanské spoločnosti.
1. Paleolit a Göbekli Tepe: Korene spolupráce a symbolickej kultúry
Podľa genetického výskumu (Times of India, 2013), ľudská populácia expandovala už 60 000 – 80 000 rokov dozadu, teda ďaleko pred poľnohospodárstvom.
Najstaršie známe kultúrne centrá (napr. Göbekli Tepe, ~9600 p.n.l.) ukazujú, že duchovno, spolupráca a architektúra sa rodili už medzi lovcami-zberačmi — bez štátu, armád či elít.
Tieto spoločnosti vykazovali znaky symbolickej komplexnosti, ale nie hierarchie. Spoločenský zmysel vznikal v kolektívnej skúsenosti, nie v donútení. Göbekli Tepe je tak predobrazom posthumanistickej spoločnosti, kde človek žije v posvätnom vzťahu k svetu — nie nad ním.
2. Cucuteni–Tripolje a dunajská kultúra: Megaosady rovnosti
Medzi 5500 – 2750 p.n.l. vznikli na území dnešného Rumunska, Ukrajiny a Moldavska sídla s tisíckami obyvateľov – niektoré až do 400 hektárov. Kultúra Cucuteni–Tripolje bola:
mierová (bez dôkazov o vojnách alebo elitách)
rovnostárska (rovnaké domy, žiadne paláce či chrámy)
ekospirituálna (symboly prírody, cyklického času, zeme)
Jej prepojenie s dunajskou kultúrou (napr. Vinča, Starčevo) ukazuje na dlhú kultúrnu kontinuitu, ktorá prekračuje jazykové, genetické a etnické hranice. Domy v dvoch poschodiach, kruhové plánovanie miest, keramika a symbolika vytvárajú civilizáciu bez štátu, ale so silným zmyslom pre komunitu.
3. Genetická a kultúrna autochtonita: Žijeme s nimi ďalej
Moderné genetické výskumy (napr. Haak et al., Lazaridis et al.) potvrdzujú, že časť európskej populácie (najmä v Karpatskej oblasti a na Balkáne) nesie kontinuitu pôvodných neolitických a predneolitických línií.
Nie všetko bolo "nahradené migráciou" (napr. tzv. jamovou kultúrou) — viaceré populácie si uchovali staršie kultúrne vzorce, ktoré sa pravdepodobne preniesli až do raných foriem Slovanstva.
4. Slovanstvo: Kultúrna reaktivácia egalitárneho modelu
Novšie výskumy (Florin Curta, PLOS One 2022) ukazujú, že šírenie Slovanstva nebolo genetické, ale kultúrne. Slovanstvo sa nešírilo vojensky, ale ako atraktívny model života:
komunitné usporiadanie bez výraznej elity
zdieľanie pôdy a rozhodovania
silná rovnostárska symbolika (jazyk, piesne, zvyky)
nízka miera stratifikácie v raných slovanských sídlach
Nie je náhoda, že Slovanstvo sa rozšírilo nie vojensky, ale kultúrne. Bola to práve kontinuita egalitárnych modelov spoločenského usporiadania, ktorá sa ukázala ako mimoriadne odolná, adaptívna a príťažlivá. A možno – ako naznačujú najnovšie poznatky z archeológie a genetiky – gény týchto rovnostárskych kultúr žijú v nás dodnes. Slovanstvo tak mohlo byť kultúrnym "reaktorom", ktorý reaktivoval prastaré modely z čias Cucuteni–Tripolje či Vinča, namiesto toho, aby bol výtvorom novej, dominujúcej moci.
5. Posthumanizmus: Nové meno pre staré vedomie
Posthumanistická filozofia dnes znova objavuje hodnoty, ktoré boli prirodzenou súčasťou dávnych kultúr:
Zdieľaná agentnosť: Človek nie ako pán prírody, ale ako jej súčasť.
Participácia a decentralizácia: Vzťahy založené na spolupráci, nie kontrole.
Vztiahnutosť na viac ako ľudské: Spiritualita prírody, kruhový čas, rešpekt k pôvodu.
To všetko boli črty predštátnych civilizácií, ktoré zdanlivo zmizli, ale v skutočnosti prežili ako hlboký kultúrny podprahový prúd – a možno znovu ožili aj v ranom Slovanstve. Dnes, v dobe klimatickej krízy a prehodnocovania antropocénu, nachádzajú nový jazyk v posthumanizme.
Záver: Kultúra ako pamäť druhu
Možno nenesieme len gény, ale aj kolektívnu pamäť participatívnych civilizácií. Možno tie „primitívne“ kultúry boli civilizačne vyspelejšie v zmysle vzťahu k svetu, než impériá, ktoré ich nasledovali.
A možno práve dnes — v kríze hierarchie, identity a ekológie — potrebujeme nepokračovať v pokroku, ale vrátiť sa k zabudnutým kontinuitám. Participatívna kultúra nie je len minulosť — možno ešte stále žije niekde hlboko v nás.
#paleo #history #symbiocene #participative #culture #future
La Melting Coop
Collector Of Dreams
Pied Piper
Agenda du Libre